pre začiatok báseň....

Doba ľadová

Prirýchlo prišla jar a s ňou i jarné búrky.
Slnečno a náhle zamračené.
Aprílové počasie....
Žeby zima trvala pridlho?
Alebo bola taká krutá a bezohľadná, že sme jej podľahli viac, ako by sme chceli..?

V kúte sedím ticho, mŕtvo..
Obraz marí iba cigaretový dym.
Stúpa k stropu.
Jemne sa ma dotýka celej.
Nič necítim.
Len ticho sedím a vyčkávam..
Až prehrmí búrka...
Až zas vyjde slnko...
Až opäť budem mať síl vstať...

Ustane táto ničivá búrka..?
Alebo so sebou prinesie potopu, ktorá všetko pochová...?

Zasvieti slnko?
Budú opäť kvitnúť kvety?
Budem počuť spev vtákov?
Príde aj leto?
A čo potom?
Jeseň....
Zima...
A je po všetkom...
Kto mi povie, čo ma čaká..?
Doba ľadová??

Smrť je odpútaním od všetkých bolestí a hranicou, ktorú naše utrpenie už neprekročí. Smrť nás ukladá do pokoja, v akom sme spočívali pred naším narodením.

Každý deň mlčky stojím nad Tvojím hrobom

Len slzy, bolesť a bezhraničná prázdnota

Nekonečné ticho sa nesie celým domom

Obkľúčila ma príliš veľká samota

Si tam, kde už žiadna bolesť nie je

Časť mojej duše tam odišla s Tebou

Kto nezažil, nevie, čo sa vo mne deje

Na Boha obraciam sa už len s hnevom



Deň čo deň volám Ťa do mojich snov

Že sa vrátiš, stále čakám s nádejou

Čo si bez Teba počnem v tomto svete zlom?

Podaj mi ruku, bez váhania pôjdem za Tebou

Tvoje miesto nie je tam, v nebi, preč od nás

Anjel, vráť sa, vidíš, ako tu bez Teba trpím

Všetci vravia, že tú bolesť zahojí čas

Bez Teba však ostane moje srdce navždy mŕtvym

Nenechá Ťa samú

Cítiš to? Vidíš? Prichádza...

Pár dní tu nebola. Chýbala Ti, však?

Vedela si, že neodišla natrvalo.

Neodišla by len tak,bez rozlúčky.

Vždy sa vráti, ako verný psík.

Objíma Ťa, vnímaš iba ju.

Vniká Ti pod kožu.

Celú Ťa napĺňa.

Každý jeden centimeter Tvojho tela je jej plný.

Cítiš, ako v Tebe prúdi, ako rozpráva.

Sľubuje Ti, že nikdy neodíde, nenechá Ťa samú.

A Ty? Veríš jej.

Vernej priateľke hmle.

Rozmar...

Šiel okolo kríčku. Dobre ho poznal.
Chodieval okolo neho každučký deň.
V tento deň však na ňom uvidel kvet iný ako ostatné.
Iné sfarbenie...
Iná štruktúra...
Kvitol na samom okraji, ďaleko od ostatných.

Akoby sa na neho usmieval.
Nepatrný úsmev spomedzi miliónov tŕňov.
Tajomný úsmev sponad obrovskej priekopy.
Usmieval sa...
On jediný ho videl, venoval mu pohľad.
Na chvíľku sa cítil šťastný...
Zaujímavý..
Nie zbytočný..
Hľadel na tento kvet dlho...
Zabudol na čas..
Za súmraku odišiel..

Kvet zaspal.
Prisnilo sa mu o ňom.
V sne sa vrátil a kochal nezvyčajnosťou tohto malého stvorenia.
V sne zacítil jeho vôňu..
Ako on celý i vôňa bola odlišná od ostatných.

Chodil okolo každý deň a vždy mu venoval dlhé pohľady, doľahla k nemu i jeho vôňa..
Túžil ho držať v rukách..
Túžil sa opíjať jeho vôňou..
Túžil ho mať iba pre seba..

Rozhodol sa splniť si toto želanie..
Vybral sa na kraj priepasti.
Bolo to riziko.
Stačil jeden zlý krok a priepasť by ho celého pohltila.
Napriek všetkému šiel..

Dlho sa snažil, bojoval s rovnováhou a tŕňmi.
No podarilo sa mu to.
Dotkol sa ho.
Cítil jeho hebkosť, jemné lístky.
Už je iba jeho.
Vzal ho do dlaní a opatrne šiel.
Privoniaval jeho nádhernej vôni.
Nevedel sa jej nabažiť..
Bola len jeho.

Kvet to bol zázračný.
Neuvädol ako iné..
Avšak...
Omrzela ho jeho vôňa, nasýtil sa jeho farieb, nebol viac pre neho zaujímavý..
Kvet to cítil..
Chcel byť len pre niekoho potešením, urobiť niekoho šťastným.
Áno, bol.
Bol potešením, na krátku chvíľu.
K životu potreboval cit..
Nemal ho.
A tak...
Skončil na smetisku spolu so svojimi snami a túžbami.
Pre rozmar....