Rozmar...

Šiel okolo kríčku. Dobre ho poznal.
Chodieval okolo neho každučký deň.
V tento deň však na ňom uvidel kvet iný ako ostatné.
Iné sfarbenie...
Iná štruktúra...
Kvitol na samom okraji, ďaleko od ostatných.

Akoby sa na neho usmieval.
Nepatrný úsmev spomedzi miliónov tŕňov.
Tajomný úsmev sponad obrovskej priekopy.
Usmieval sa...
On jediný ho videl, venoval mu pohľad.
Na chvíľku sa cítil šťastný...
Zaujímavý..
Nie zbytočný..
Hľadel na tento kvet dlho...
Zabudol na čas..
Za súmraku odišiel..

Kvet zaspal.
Prisnilo sa mu o ňom.
V sne sa vrátil a kochal nezvyčajnosťou tohto malého stvorenia.
V sne zacítil jeho vôňu..
Ako on celý i vôňa bola odlišná od ostatných.

Chodil okolo každý deň a vždy mu venoval dlhé pohľady, doľahla k nemu i jeho vôňa..
Túžil ho držať v rukách..
Túžil sa opíjať jeho vôňou..
Túžil ho mať iba pre seba..

Rozhodol sa splniť si toto želanie..
Vybral sa na kraj priepasti.
Bolo to riziko.
Stačil jeden zlý krok a priepasť by ho celého pohltila.
Napriek všetkému šiel..

Dlho sa snažil, bojoval s rovnováhou a tŕňmi.
No podarilo sa mu to.
Dotkol sa ho.
Cítil jeho hebkosť, jemné lístky.
Už je iba jeho.
Vzal ho do dlaní a opatrne šiel.
Privoniaval jeho nádhernej vôni.
Nevedel sa jej nabažiť..
Bola len jeho.

Kvet to bol zázračný.
Neuvädol ako iné..
Avšak...
Omrzela ho jeho vôňa, nasýtil sa jeho farieb, nebol viac pre neho zaujímavý..
Kvet to cítil..
Chcel byť len pre niekoho potešením, urobiť niekoho šťastným.
Áno, bol.
Bol potešením, na krátku chvíľu.
K životu potreboval cit..
Nemal ho.
A tak...
Skončil na smetisku spolu so svojimi snami a túžbami.
Pre rozmar....